reklama

6. časť: Ideme, ideme...a ešte stále ideme

Krása tohto miesta ma ráno prinútila vstať skôr, v rýchlosti sa zbaliť a utekať na pláž. Poloha zálivu a pláže umožňovala východ slnka priamo z oceánu. To som si nemohla nechať ujsť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Očakávania nesklamali. Postupne sa šero rozjasňovalo, obloha hrala krásnymi farbami až nakoniec slnko začalo svojou žiarou zalievať najskôr vrcholky hôr, neskôr aj nižšie kopčeky a konečne sa rozžiarila aj pláž. Žeravá guľa vyhupla nad hladinu oceánu a začal nový deň.

Obrázok blogu

Vyrazili sme na cestu. Najbližšia zastávka bola nútená, v mestečku Colunga. Čakali sme tam skoro hodinu, kým otvoria pekáreň a potraviny, keďže sme nechceli hladovať. Pauzu som využila na ošetrenie a obviazanie členkov, ktoré ma stále viac trápili. Pristavili sa pri nás milí miestni občania s ponukou pomoci. Nechceli veriť, že ideme až z Irúnu. Ďalšia cesta bola dosť unavujúca - po asfaltke vidieckým kopcovitým krajom, pričom slnko pražilo ostošesť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Tak sme okolo poobedia došli do mesta Villaviciosa. Slnko veľmi pieklo, bolo min. 35 stupňov a nedalo sa ďalej kráčať. Zložili sme sa v parčíku pri hlavnej ceste, kde boli nejaké trhy a kopec ľudí. Moje chodidlá a členky veľmi protestovali. Zažila som šok, keď som zbadala, že mi praská podrážka na sandáloch.

Obrázok blogu

Dopriali sme si dlhší spánok, pretože tú noc sme nemali kde spať. Plánovali sme kráčať až do tmy. Okolo štvrtej ma zobudili mravce, ktoré mi lozili po tvári. Vzduch sa už mierne ochladil a mesto zamĺklo - najvyšší čas vydať sa na ďalšiu cestu. V meste bolo mojou úlohou zohnať ešte pečiatku do credenciálov, to znamenalo vydolovať v hlave pár španielskych slov. Pár kilometrov za mestom bola križovatka camino del norte a camino primitivo. Tá viedla cez Oviedo, hlavné mesto provincie Astúria. Malo to jeden háčik. Chceli sme ísť ešte popri oceáne, ale najbližších 80 km neexistoval nijaký aleberque.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Na križovatke sa pri nás pristavil nemecký cyklista. Očividne nemal potuchy ani predstavu kade ďalej. Zúfalo na nás pozrel, keď sme mu povedali, že smerom do Ovieda má najbližšiu ubytovňu veľmi ďaleko. A to nemal ani len jedlo so sebou. Keď nám zmizol z dohľadu, pobrali sme sa smerom na Gijón. Išlo nám to akosi pomaly. Nievares – lazy, odkiaľ sme stále stúpali a kopec nemal konca kraja - stále strmšie. Postupne sa otvárali krásne výhľady smerom do vnútrozemia na vysoké skalnaté kopce – podľa mapy to môžu byť „Cordilera Cantabrica“. V sedle sme sa "napásli" černíc a nasledovalo zdĺhavé klesanie do osady Peón. Došla nám voda, preto sme si šli pýtať do jedného domu. Milá pani farmárka nám nielenže dala vodu, ale nakoniec nás nechala prenocovať v ich luxusnom dome. Ráno nám dokonca ešte pripravila teplé raňajky a srdečne sa s nami rozlúčila. Na milú pani Flor rada spomínam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z Peóna sme si to vyšľapali ešte na kopec odkiaľ sme už v diaľke videli mesto Gijón. Značka sa s nami hrala na labyrint a neskôr bludisko. Krížom krážom, až sme došli k tejto budove. Netuším čo to je, ale rada by som vedela J

Obrázok blogu

Akonáhle sme sa dostali do mesta, značka samozrejme zmizla. Netušili sme kam vo veľkom meste. Opýtali sme sa okoloidúcich ale nakoniec sme boli tak stratení, že sme sa museli busom odviezť do centra k informáciám. Tam sme pochopili, prečo sme sa stratili. Značenie bolo malinké, na chodníku. Inak, cestujúci v autobuse nás neznášali od prvej chvíle – aspoň sme mali priestor na státie. Kvôli tomu pachu či zápachu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Keď sme našli turistické informácie a získali mapu mesta, hneď to bolo lepšie. Asi 5 km sme tiahli dlžiznou rovnou hlavnou ulicou mesta. Nebolo skoro vidieť - všade sa vznášal taký zvláštny smog. Za mestom sme križovali nepríjemný industriálny park.

Obrázok blogu

Ani štvrť v blízkosti industriálneho parku nebudila pocit bezpečia.

Obrázok blogu

Na veľkej lúke nad mestom, uprostred lesa, sme si dopriali odpočinok a jedlo. Stretli sme tam Španiela, ktorý sa už vracal zo Santiaga. Varoval nás. Vraj nás čaká cesta cez veľký industriálny park pri meste Avilés, nech to skúsime obísť. To nás nepotešilo, ale však aj jeho čakal - ten za Gijónom.

Obrázok blogu

S pribúdajúcimi kilometrami ubúdalo síl, smiechu a dobrej nálady. Keď sme stretli značku na začiatku priemyselného parku, ktorá hlásila, že do Avilés ešte 8 km, sily ma opustili úplne. „Tento úsek som prešla so zaťatými zubami – krížom cez kruháč, popri halách, po hlavnej ceste AS-19, valiace sa kamióny, víriace prach a špinu, tvrdý asfalt a nekonečné kilometre.“ Toľko denník. V Avilés sme vďaka spolupútnikovi hneď našli alberque. Zmyli sme zo seba špinu a šli sa do mesta najesť. Krivkajúc uličkami, sme došli k Indovi, kde sme dostali teplé „jedlo“ – kebab s hranolkami. Ešte sme si pozreli kúsok čarovného mestečka, kým sme našli locutorio (internet). Avilés sa mi zapísalo do pamäti ako mesto, kde sme obaja asi najviac krívali.

Obrázok blogu

Ráno sme vyrazili na cestu, samozrejme kým sme sa vymotali z mesta, museli sme aspoň raz zablúdiť. Na správnu cestu nám pomohla milá žena. Zametala ulice - s úsmevom na tvári. Milý a ojedinelý zjav. Cez kopce a doliny sme sa dostali do historického meste Soto del Barco, kde sme obišli hlboký záliv a cez rieku „Ria de Pravia“ sa dostali na druhú stranu.

Obrázok blogu

Okolo zálivu boli ukotvené rybárske lodičky na zvláštnych drevených „mólach“.

Obrázok blogu

Slnko začínalo pripekať, ale to sme už šli cez lesy, po pieskovej ceste chvíľami križujúc hlavnú asfalatku. Okolo poludnia sme došli do mesta Muros del Nalon. Na okraji stál - historicky počas cesty - najlacnejší supermarket, takže sme si nakúpili a s plechovkami coly v ruke išli hľadať miesto na odpočinok. Slnko strašne pripekalo a v lipovom parčíku pod staromestskou hradbou bolo len jedno sedenie v tieni a aj tam na jednej lavičke spal človek. Žiadalo sa mi najesť pri stole, poľudsky, a tak som si ľahla na druhú lavičku a (neviem prečo) spáč po chvíľke pokrčil nosom, zdvihol sa a odkráčal.

Obrázok blogu

Po dlhšom odpočinku sme pokračovali v ceste, ostávalo nám ešte okolo 11 km do cieľa. Cez kríčkový prales s úzkym chodníčkom, na ktorom hrozili pády sme sa dostali do zaujímavej „dedinky“ El Pito. Obdivovali sme krásne kaštieľske záhrady a zaujímavý chrám obkolesený palmami a platanmi. Dnu sme sa, žiaľ, nedostali.

Obrázok blogu

Ďalšia cesta viedla „krajinou protikladov a kontrastov“. V tomto úseku stavajú ďalšiu časť diaľnice. Rozostavaný nadjazd vedie ponad krásne zelené údolie, kde sa pasú kravy. Stará cesta kľučkuje popri potoku a križuje ju staroveký železničný most. Hučiace autá prehlušujú vzdialený šum oceánu a štekot psov v usadlostiach.

Obrázok blogu

Blížil sa večer, aj slnko zaliezlo za mraky. Pomaly sme sa vliekli asfaltkou do kopca. Cesta sa zdala nekonečnou. Obiehali nás pútnici na bicykloch. Doliehala na nás obava, že nebudeme mať kde spať. Nakoniec sme predsa len dorazili do mestečka Soto de Luina. Zaujímavé zoskupenie budov a domov – hotel, obchody všeho druhu, lekáreň, krčma, ubytovňa – a všetko to mal pod palcom starosta Pepo. Pri vstupe do dediny nás vítal pasúci sa kôň. Našli sme bar, kde sme sa zahlásili a potom nás usmernili do ubytovne, zriadenej v peknej starej obecnej budove.

Obrázok blogu

Už len mizivých 280 km a sme v cieli.

Mária Hortová

Mária Hortová

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý sa snaží chodiťpo svete s otvorenými očami a srdcom a vnímať "to, čo je za tým, čo vidím". Zoznam autorových rubrík:  CAMINO DE SANTIAGOInéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu