Po krátkom putovaní sme prišli do krásneho historického mestečka Santillana de Mar. Krásne historické jadro obce bolo vkusne upravené a plné turistov. A predsa nestratilo vidieckeho ducha. Stretli sme niekoľko pútničiek. Jedna Britka ledva nôžky prekladala, o bakuli, mala problémy s kolenami a otlaky, ale neustále úsmev na tvári. Táto veľmi príjemná a zaujímavá osoba nám spestrila prechod pestrým mestečkom.
S pribúdajúcimi hodinami slnko stále viac pražilo. Prechádzali sme krásnym vidiekom, pomedzi lúky, polia, maštale a pasienky. Oceán bol na dohľad. Mapa nám sem-tam prezradila aj názov dedinky, ktorou sme šli. Na obrázku je dedina Caborredondo. Čierno-biele fľakaté kravy splývali s vrecami s neznámym obsahom.
Stretali sme stále viac pútnikov, hlavne cyklistov. Poznali sme ich podľa svätojakubskej mušle, znaku pútnika. Väčšina z nich smerovala do ubytovne v Cóbreces. Táto dedina ma prekvapila. Tvorilo ju pár domčekov, ale mali dva veľké chrámy, obrovské. Jeden bol súčasťou kláštora, kde bola aj ubytovňa, v ktorej sme sa zložili. Mala jednu zaujímavosť. V posteliach boli hrubé mäkké matrace, takže človek sa zaboril ako do vane. Noc som strávila na karimatke na zemi. A ešte jedna raritka, tu sa mi prvýkrát stalo, že mi niekto nadával, že neviem po španielsky. Niektorým miestnym občanom asi vadil ruch spojený s pútnikmi. Ani sa im nečudujem.
Ďalší východ slnka sme vítali už nabalení a kráčajúci smerom na západ. Najbližšiu zastávku sme mali „raňajky na pláži“ v Comillas – s výhľadom na športujúcich dovolenkárov.
V meste mali práve nejaký „kravský festival“ či výstavu, niečo také. Za mestom pokračujeme mierne do kopcov. Je sparno, blízke hory sú v opare. Zachraňuje to občasný mierny vánok od oceánu, ale aj tak je okolo 35 stupňov. Uprostred polí nás značka upozornila na pustovňu sv. Anny – ermita de Santa Ana. Takéto stavby sme videli často. Schodíkmi sa dalo vyjsť až k zvonom a vyskúšať ich zvuk.
Na kúsku cesty nás sprevádzalo stádo kozliatok.
Konečne sa blížime k dnešnému cieľu. Pôvodne rybárske mesto San Vicente de la Barquera, ktoré vzniklo ešte niekedy v 12. storočí. Leží na sútoku rieky do mora. Vchádzame doň po starovekom moste “puente de la Maza“ a doprajeme si oddych v palmovom hájiku.
Práve majú v meste fiestu. V centre stoja stánky, v ktorých dobovo oblečení ľudia ponúkajú svoje výrobky alebo jedlo. Dá sa tu nájsť toho dosť – od syrov, mäsa, koláčov až po šperky či veštenie. Tento umelecký kováč predvádzal svoje umenie spolu s oheň chrliacim drakom.
Alberque sme našli rovno pod kostolom pri mestských hradbách, ktoré obkolesujú hradný vrch. Správcami boli starší pár. Zvyknú mávať s pútnikmi spoločné večere, ale práve dnes majú pokazenú kuchyňu. Takže sme vyrazili za jedlom do mesta.
Ubytovňa pozostáva z dvoch miestností plných poschodiek, kúpeľní, kuchyne a spoločenskej miestnosti. Pred vchodom je lúčka ohraničená hradbami s výhľadom na okraj mesta, rieku a more. Postele stráži verná mačka obrovská, ktorá ani za nič nechce zliezť. Vo vnútri možno stretnúť aj psa s prosiacimi očami alebo niektorého mladšieho člena z rodiny správcov ubytovne. Celkovo tu vládne družná nálada, mierne vyrušená oslavami mesta.
Nedeľa začala zvoľna. Spoločné raňajky, pri ktorých správca všetkým vysvetlil ďalší úsek cesty a upozornil na nástrahy. Čakal nás úsek po frekventovanej asfaltke – hlavný ťah. V mestečku Unquera sme prekročili rieku Deva, čím sme sa dostali z Cantabrie do Astúrie. Najbližšie sa dalo nocovať v Colombres v telocvični, ale bolo ešte skoro, tak sme pokračovali, netušiac, čo nás čaká. Najskôr sa pokazilo počasie, temné chmáry viseli z neba. Ďalšie zistenie sa týkalo značky. V Astúrii sa vo veľkom stavia diaľnica, vďaka čomu úseky značených chodníkov zanikli a dočasné značenie je chabé – napríklad sme šli po šípke, ktorá po pár kilometroch na križovatke zmizla. Alebo nás viedla po pobrežnej turistickej ceste kopírujúcej pobrežie, čo nadrobilo veľa kilometrov a nakoniec ústila do plážového campu. Síce krásne miesto, ale nevedeli sme sa odtiaľ vymotať.
Nemali sme ani mapu, lebo v každej provincii sme dostali takú, ktorá končila hranicou. Pomaly sa stmievalo a do najbližšieho mesta to bolo po frekventovanej ceste 8 km. Niektorí vodiči na nás trúbili, iní nám mávali. Keď značka odbočila z cesty, s radosťou sme ju nasledovali. Ale beda, voviedla nás do dvora, kde na nás vybehol zúrivý pes a skoro mi spôsobil zástavu srdca od strachu. Pokračovali sme teda radšej po ceste do mesta.
V hustnúcom šere sme vošli do mesta Llanes, kde sme najskôr získali mapu mesta a zoznam ubytovní. Po strastiplnom blúdení mestom sme zistili, že ubytovne sú už všetky plné a staničný penzión, či hotely drahé. Znechutení sme dali mestu zbohom a vykročili do tmy.
Za mestom sme hľadali vhodné miesto na spanie pod širákom. Ale hustota osídlenia a rozdielne predstavy o tom, čo je vhodné na prespatie nás prinútili prejsť ďalších pár km, kým sme našli lúku. Keďže bola už hustá tma a nič sme nevideli, zložili sme sa na zarosenú trávu. Pálčivá bolesť chodidiel odháňala odo mňa ešte dlho spánok. Veď ten deň prešli cez 45 km a všetko po asfalte. Môj denník má zaznamenané poučenie z toho dňa: „Dnešný deň je dôkaz, že keď je veľmi dobre, tak je to predzvesť skazy. Aby sa človek príliš netešil.“
Ráno sme vstali neskoro. Hladní a špinaví ako praví pútnici sme ticho kráčali prekrásnym krajom pláži napravo a vysokých hôr naľavo. Nad tým všetkým svietilo slnko a žiarila modrá obloha, ktorú križovali škriekajúce čajky.
Vôbec som si tú krasu nedokázala vychutnať. Putovania som mala plné zuby. Podľa denníka: „Smrdím, že okoloidúce muchy kapú, ledva sa vlečiem a nasledujúce kilometre ma desia.“ Nemohli sme nájsť vodu, preto sme si pýtali na farme a dostali sme novú nenačatú fľašu minerálky. Milí ľudia. Okolo obeda sme dorazili do mesta Nueva, kde sme nakúpili jedlo a pokračovali v ceste, napriek protestu nôh. Námaha bola odmenená, po 2 km sme došli do dedinky Piñeres, kde sme našli ubytovňu v prístavbe domu za rozumnú cenu. Konečne mám varené jedlo, môžem si oprať veci a dať sprchu – pre istotu aj do zásoby. V zmysle včerajšieho poučenia sa schyľuje na riadnu búrku a dážď. Ale nám to nevadí.
Ráno nás víta zachmúrené nebo a svieži vzduch. Hory sú zahalené závojom čiernych mrakov.
Vchádzame do mesta Ribadesella, ktoré sa rozprestiera okolo veľkej pláže. V centre sme našli kostol sv. Márie Magdalény zaujímavý svojou architektúrou a dominantnou sochou Krista nad vchodom.
Dostali sme sa na pobrežnú poľnú cestu, ktorou pokračujeme míňajúc krásne malé pláže a zálivy. Tento kraj mi učaroval. Zlatý piesok, skalnaté útesy, vysoké hory a hučiaci oceán.
Postupne sa vďaka silnému vetru vyčasilo a to rozhodlo, že ostávame pokochať sa tou krásou.
Zložili sme sa v alberque v dedinke La Isla, ktorý spravovala milá babka. Len sme zhodili batohy a ponáhľali sa späť k pobrežiu. Za dlhé roky mojej pozemskej púte som krajšie miesto nevidela – tmavomodrý oceán, vysoké hory, voda špliechajúca o útesy a skaly.
Aj miestny kostolík zapadá do čarovného prostredia dedinky.
Podľa brožúrky, ktorú sme dostali na začiatku putovania sme v polovici trasy a skončil 16. deň cesty.
