Posledné dni bolo hmlisté počasie s občasným mrholením. Aj keď som sa rozhodla ísť na hory, bola ráno hustá hmla. Ale to ma neodradilo. Smerujem na Šíp, kopec vysoký 1170 mnm. čnejúci nad Kraľovanmi. Konečne ma vlak vysadil v Stankovanoch a zmizol v hmle smerom na juhovýchod. Po neznačenom chodníčku, ktorý miestni nazývajú „rybka“, sa dvaja odvážni pútnici dostali z údolia Váhu na Podšíp. Je to čarovné miesto, dreveničková osada vo výške 750 mnm. Hustá hmla zahaľuje výhľad na panorámu Malej Fatry. Ale krásne chatky sa dajú obdivovať aj tak.
Temný strážca bezpečia učupených domčekov budí rešpekt.
Mrzí ma, že z krásneho výhľadu nič neuvidím, iba tie šedé stromy v lese a zablatený chodník pod nohami a pár metrov pred seba. A k tomu to deprimujúce kvapkanie vyzrážanej vody z konárov stromov.
Zmierená s ďalším hmlistým dňom bez slnka kráčam strmým chodníkom do kopca. Na klzkých koreňoch sa šmýka a blatistý terén sa zosúva pod nohami. Keď dvíham oči od zablatených topánok, svitá mi nádej.
S radostným očakávaním vykročím rýchlejšie. Ako vystupujem z hmly, pomedzi stromy sa už črtá prekvapenie.
Ešte pár výškových metrov a les už zalievajú slnečné lúče.
A to, čo vidím...
...ľudské oči často nevidia.
Celé údolie Váhu ukryté pod oblakmi. Z mora trčia vrcholce hôr od Západných Tatier dookola všetky: Choč, Nízke Tatry, Veľká Fatra, Kremnické vrchy, Martinské hole, Malá Fatra...
Na čo človek myslí, keď mu krajina leží priamo pod nohami?
Cítim sa slobodná ako vták. Všetky starosti, trápenia, stresy a ostatná „špina“ ostali tam dole. Ukryté v mrakoch všedných dní. Nemajú na mňa dosah.
Cez oblaky počuť tlmený hukot áut a trúbenie vlakov uháňajúcich popri Váhu...je to všetko tak ďaleko a tak krásne zahmlené. V mojej hlave je však jasno.
Viem, kto som a kam kráčam.
Slnko klesá k horizontu prekvapivo rýchlo. Treba sa prebrať z rozprávky a vrátiť sa do reality tam dole.
V srdci si chcem odniesť čo najviac z tohto miesta – také to horiace svetielko.
Šero sa už začína rozprestierať a ja na rozlúčku zakričím ponad tie mraky. Určite ma počuli až na Chopku...
Aj keď sa vrátim dole, do hmly, šera a teraz aj tmy, viem, že tam hore bude ráno zas svietiť slnko. A aj keď práve cez mraky neprenikne, predsa svieti. Treba sa len postaviť na správne miesto, aby som jeho lúče mohla zachytiť.