9. časť - ...až do Santiaga

Autor: Mária Hortová | 8.7.2011 o 0:33 | (upravené 9.8.2011 o 20:17) Karma článku: 11,03 | Prečítané:  303x

Ráno sme sa zobudili do rušného zhonu kláštornej ubytovne v Sobrade. Pútnici balili svoje batohy a chystali sa na odchod.

Mnísi nás pozvali na ranné chvály. Potom cesta ubiehala v dobrej nálade. Pomedzi mraky chvíľami svietilo slnko. Trasa viedla cez lúky a lesíky. Nebo sa stále viac zatemňovalo. Rozhodli sme sa najesť skôr než začne pršať. Nad nami sa objavila krásna dúha.

P9071593.JPG

Ledva som si zbalila batoh, už sa spustil dážď. Sprevádzal ho silný vietor. Naše priesvitné tesco-pršiplášte to nejak nezvládali. V prvom bare v Boimorto sme zakotvili pri káve. Sedeli tam takmer všetci spolupútnici z predošlej ubytovne. Ťažko sa nám ďalej pohýnalo. Bláznivé galicijské počasie zas nesklamalo. Na pár sekúnd zasvietilo slnko, vzápätí nás zliala vlna dažďa. Cestu nám spestrilo stádo kráv, ktorému sa musel prispôsobiť aj autobus.

P9071601.JPG

Naším cieľom ten deň bolo mesto Arzúa. Je to stret našej severnej trasy s vnútrozemskou francúzskou cestou. Užívali sme si teda posledný deň bez masy ľudí. Avšak množstvo pútnikov v Arzúi nás aj tak zaskočilo. Všetky ubytovne boli plné a nám ostávalo len smutne pozerať na známe slová na dverách – „esta completo“, „full“. Navyše začínalo zas liať.

P9071605.JPG

Nechali sme sa slepo viesť nejakou skupinkou pútnikov. Tak sme prišli k športovej hale, kde sa dalo prenocovať na matracoch. Zložili sme sa a vtom známa tvár – Slováci sú všade. Krásne prekvapenie. Takže večer sme strávili vo štvorici – nakúpili sme, uvarili si večeru a otvorili fľašku červeného. O desiatej večer vypli svetlo a po chvíli sa v tme rozliehalo už len chrápanie a tichý šepot.

P9071608.JPG

Ráno sa nedočkavci začali budiť už od pol šiestej, ak nie skôr. „Pútnici“. Čakalo nás 35 km, vonku pršalo a boli sme nevyspatí. Navyše sme sa ocitli v pomaly plynúcom dave ľudí. Mnohí s igelitkou v ruke, pričom batožinu im vezie taxi do ďalšej ubytovne.

P9081613.JPG

Radosť z blízkosti cieľa trošku rušilo kráčanie v dave a máganie sa v blate cez temné eukalyptové lesy.

P9081614.JPG

Podvečer sme konečne došli do cieľa – Monte Gozo. Malá dedinka a komplex ubytovní 5 km pred Santiagom. V diaľke pod temnými mrakmi sa črtali budovy mesta.

P9081626.JPG

Do ubytovne sme dorazili tesne pred prudkým lejakom, ubytovali sa a išli sa najesť. Dopriali sme si kompletné menu. Večer sme strávili v rozhovoroch so spolupútnikmi, ktorých tu bolo naozaj veľa. Vládla skvelá atmosféra – ľudia posedávali pred ubytovňami, vymieňali si zážitky, spievali, hrali na gitare – a nad tým všetkým sa z hmly vynárali svetlá mesta v diaľke. Nejak mi nedochádzalo, že sa cesta blíži ku koncu.

Ráno sme si dali budíček o siedmej a veselo vykročili na posledný úsek, chceli sme stihnúť všetko vybaviť a ísť na pútnickú omšu napoludnie. Vošli sme do mesta cez most ponad železnicu.

P9091632.JPG

Kráčame ulicami a uličkami, samé semafory a prechody. Nakoniec sa predsa len dostávame na námestie pred katedrálu sv. Jakuba. Svojou mohutnosťou vyráža dych.

P9091636.JPG

Naša prvá cesta viedla do „officiny“. Vystáli sme si dlhú kľukatú radu, aby sme dostali compostellu (diplom). Potom sme na turistických informáciách získali mapu mesta, ďalšej cesty a nový credenciál na cestu na koniec sveta. Ešte sme si nakúpili a zamierili ku katedrále. Dlhé rady pred vchodom nás odradili ísť na pútnickú bohoslužbu. Stretli sme ale našich španielskych kamarátov. Poradili nám dobrú ubytovňu len polhodinu od katedrály. Po menšom blúdení sme to aj našli. Keďže v kuchyni nebol varič, mikrovlnky stačili na uvarenie kvalitného obeda.

P9091642.JPG

Po oddychu sme šli zas do mesta. V uličkách okolo katedrály sme postretali takmer všetkých známych z cesty. Veselo sme sa zdravili a spolu tešili, že sme sa šťastne dostali do cieľa. Keďže rok 2010 bol rokom sv. Jakuba, bola otvorená svätá brána k hrobu. Býva to len každý štvrtý rok. K bráne sa tiahol dlhý had ľudí.

P9091645.JPG

Najsilnejší moment bol, keď pri bohoslužbe šiesti chlapi rozhojdali obrovskú kadidelnicu. Visí zo stropu na 35 m dlhom lane. Lietala cez bočné lode obrovskej katedrály. Pôvodne to slúžilo na vydymenie a dezinfekciu priestoru plného zaprášených pútnikov. V dnešnej dobe to je skôr turistická atrakcia. A až vtedy došlo, že moja cesta je na konci.

P9091649.JPG

Sedela som na schodoch za katedrálou, počúvala pouličných muzikantov a pozerala na stály ruch okolo katedrály. Krívajúci pútnici s batohmi na chrbtoch a palicou v ruke, turisti s foťákmi na krkoch, urečnené babky na lavičke, či žobrák pod oblúkom pri schodoch. Postupne do uličiek padalo šero. Nuž som sa i ja pobrala do ubytovne.

P9091669.JPG

Večer končil v družnej debate a vymieňaní zážitkov s ľuďmi, ktorých sme stretli. Všetkých spájalo to isté tajomstvo prejdenej cesty. Pochopí ten, kto zažil.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?