8. časť - Prvé kroky v nevyspytateľnej Galícií

Autor: Mária Hortová | 7.7.2011 o 23:40 | (upravené 8.7.2011 o 0:19) Karma článku: 7,02 | Prečítané:  1620x

Vstali sme veľmi skoro. V alberque v Ribadeo spali niektorí pútnici, ktorí začínali svoje putovanie tu, na hranici Galície. Boli plní sily a nadšenia. Alebo trpeli nespavosťou. Začali totiž vstávať veľmi skoro a nedalo sa pri nich spať. Vyrazili sme teda aj my do rannej tmy. Dali sme zbohom moru a pobrežiu a vykročili starou asfaltkou do hôr. Mýlilo nás značenie, mušľa bola obrátená presne opačne ako v Astúrii.

P9011411.JPG

Počas pauzy na lavičke v blízkosti farmy prechádzal okolo starý pán s koníkom. Na lazoch sa žije po starom. Pripadala som si o pár desaťročí dozadu. Dýchal z toho pokoj.

P9011418.JPG

Cestička nás ďalej viedla cez eukalyptové lesy. Stromy poskytovali miernu ochranu pred pražiacim slnkom.

P9011427.JPG

Pred starou kaplnkou na lazoch sme si zložili batohy z boľavých chrbtov. Stará pani na traktore práve zvážala z lúk seno. Naskytol sa jej zaujímavý pohľad. Dvaja strhaní pútnici ležiaci pred kaplnkou v tráve cvičili cviky na chrbát.

K večeru sme došli do mestečka Vilanova de Lourenzá a ubytovali sa v alberque. Konečne tam bola kompletná kuchyňa. Vyrazili sme teda na nákup a konečne si uvarili teplé jedlo. Štvrtýkrát za celý čas sme fakt jedli – akože to nebola bageta s niečím.

P9011441.JPG

Spali sme v izbe s dvoma Nemcami. Jeden z nich bol taký typický Nemec – zamračený a strohý. V noci sa dlho prehadzoval a vŕzgala mu posteľ. A k tomu ešte funel. Celkom bol vtipný, len sa nedalo pri ňom spať. Ráno som sa dlho rozhýbavala, nechcelo sa mi už chodiť. A niektoré cesty boli naozaj zaujímavé. Honosný názov cesta im nepatrí.

P9021447.JPG

Chodníček nás ďalej viedol popod zaujímavé stavby, vyskytujúce sa hlavne v Galícií. Hóreo – sýpka, v ktorej skladovali úrodu, aby nebola na zemi vo vlhku (sú tam časté a dlhotrvajúce hmly) a aby sa k nej nedostali hlodavce. Tieto už boli nepoužívané, v opustenej osade zarastenej černičím.

P9021450.JPG

Tak sme došli až do mesta Mondoñedo, učupené pod horami, ktoré sú väčšiu časť dňa vždy zahalené v hmle. Pozreli sme si obrovskú katedrálu Santa Maria, nakúpili jedlo a neodolali sme zas káve – v bare El Peregrino. Mesto sa mi zapísalo do pamäti tým, že sme stretali samých zamračených ľudí.

P9021451.JPG

Všetci strašili, že za mestom je 10 km prudké stúpanie do hôr až na náhornú plošinu. Pripravila som si nohy na niečo desivé, oveľa horšie ako to bolo v skutočnosti. Preto nám bolo až provokačne veselo. Spolupútnici na nás neveriacky pozerali, kde berieme energiu. Nemci zo včera sa po čokoláde začli aj usmievať, hoci fučať neprestali.

P9021465.JPG

Po 4 km na náhornej plošine sme došli do dediny Gontán. Oproti predošlým, tam bol skvelý alberque. Nakúpili sme si, navarili, stihla som aj predvečerný spánok, oprať veci a napísať každodenný zápis do denníka. Ráno sme vyrazili po siedmej. Vonku bola ešte tma, zima a hustá hmla. Jediné, čo časom zmizlo, bola tma. Zima a hmla ostali až do jednej poobede.

P9031476.JPG

Keďže bola taká zima a vlhko, nedalo sa ani len posedieť niekde. Jediná krytá lavička v zastávke autobusu príliš smrdela. A tak sme takmer bez pauzy došli do baru v Goiriz. Zohriali sme sa teplou kávou a posledné 3 km po ubytovňu nám rýchlo ubehli. Ten deň som si zapísala: „Dnešné kráčanie v hustej hmle mi pripadá ako život. Sem-tam šípka ako uistenie o smere, inak hmla, že nevidím kadiaľ kráčam, len viera, že idem správane.“

P9031482.JPG

Poobede hmla vystúpila a vítalo nás mesto Villalba a pražiace slnko. Ubytovňa bola v priemyselnej časti mesta. Krásna, nová, fungujúca iba pár rokov. Najnovší model variča – avšak bez akéhokoľvek riadu. Prezreli sme si kus mesta, ale nič ma nezaujalo. Jediná zaujímavosť bol maskot galicijskej spoločnosti priateľov camina pred ubytovňou. Unavená som šla spať.

P9031496.JPG

Ďalší deň sa opakoval scenár s rannou tmou a dlhotrvajúcou hmlou. Kráčali sme krajom kopaníc. Práve sme zastihli ranný rozvoz pečiva do usadlostí. Stromy okolo cesty boli hrubo obalené lišajníkmi a hrozivo naťahovali konáre ponad cestu.

P9041503.JPG

Keď sa hmla zdvihla, slnko nemilosrdne pražilo. Cesta a chodníčky sa kľukatili pomedzi gazdovstvá. Z dvora do dvora až po dedinu Baamonde.

P9041519.JPG

Cestou sme nestretli žiaden bar. Jediný, ktorý bol kúsok mimo trasy, sme prepásli, takže sme ušetrili. Ale nohy cítili, že nemali pauzu, hlavne chodidlá a členky. Po príchode do Baamonde sme sa ubytovali v peknej ubytovni a vyrazili pozrieť dedinku. Majú pekný kostolík a ukecané babky. V obchode mali vyrabované, tak sme skončili na vegetariánskej strave.

P9041534.JPG

Ráno sme o ôsmej museli vypadnúť z ubytovne. Rýchlo sme do seba hodili musli s mliekom a vyrazili do hmlistého rána. Z asfaltky sme odbočili ponad rieku do hôr na turistickú trasu. Hoci bola hmla, cesta bola príjemná. Menej lazov a viac lesa - tajomného, zahmleného. Trapas bol, že nám došli vreckovky aj toaleťák, no bieda...a po tých musli s mliekom...docela problém. Ale našli sme takmer zázrak, uprostred ihličnatého lesa usadlosť. Majiteľka je priaznivec pútnikov – v dome zriadila info-stanicu – s netom a minibufetom ...a záchodom.

P9051543.JPG

Keďže bola ten deň nedeľa, putovanie sme ukončili na obed v najbližšej dedinke. Zasadli sme pred ešte zavretú ubytovňu, najedli sa a užívali pohodu. Potom sme si skočili do miestneho „baru“ na kávu. Ale skôr to bol vývar z ponožiek ako káva. Neskôr sme šli do kostola. A podvečer vhupli do srdečnej atmosféry v alberque. Bol veľmi dobre vybavený – hry, knižnica, hudba, kuchyňa – vlastne všetko.

Ráno bol budíček pred siedmou. Na stole nás čakali raňajky. Padlo nám to veľmi vhod, nemali sme už žiadne jedlo po víkende (v nedeľu je všetko zavreté, okrem baru). Vyrazili sme do tmy (Španielsko by malo byť ďalšie časové pásmo, svitá o hodinu neskôr ako u nás). Len červené zore boli náznakom rána – a tiež zmeny počasia. Po hmle ani stopy.

P9061554.JPG

Cesta sa vinula cez pláň porastenú nízkymi borievkami, kvetmi typu tundra a roztrúsenými bralami. Mraky boli krásne a tvárili sa daždivo.

P9061556.JPG

Po 12 km sme si v bare v Marcele dali „kávu“. Bar bol vlastne izbou v sedliackom dome. Ako sme prichádzali, babka práve vyšla zo skleníka. Pred vchodom si vyzula gumáky a šla nás obslúžiť. Naliala nám predvarenú kávu a zmizla v dome. Sedeli sme okolo stola dvaja Nemci, traja Španieli a dvaja Slováci. V družnej debate sme pili kávu, odháňajúc dotieravé muchy.

P9061559.JPG

Ďalej sme šli po asfaltke. Spustil sa dážď, ktorý sa postupne zmenil na lejak. Odbočili sme z asfaltky. Chodníčky pomedzi pasienky sa zmenili na kaluže. Miagali sme sa vodou a blatom. Ešteže som mala sandále – kadiaľ natieklo, tadiaľ aj vytieklo. Tak sme došli do mesta Sobrado. Miestni nás posielali smerom k veľkému kláštoru. Vraj tam je ubytovňa.. Starobilá kamenná stavba s nádvorím skrývala vnútri poschodovú ubytovňu. Spravovali ju mnísi.

P9061576.JPG

Medzitým sa vonku počasie nevedelo rozhodnúť, čo má robiť. Zároveň svietilo slnko, husto pršalo a mraky sa hrozivo prevaľovali, osvetlené zapadajúcim slnkom.

P9061580.JPG

Zaspávala som na posvätnej pôde kláštora, pri odbíjajúcich zvonoch a chrápaní spolupútnikov.

P9061585.JPG

Ešte sa trikrát vyspím a som v Santiagu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?