7. časť - Camino je život v skratke

Autor: Mária Hortová | 3.5.2011 o 16:25 | (upravené 13.7.2011 o 19:43) Karma článku: 5,72 | Prečítané:  371x

Noc v alberque v Soto de Luina bola pokojná. Vyrazili sme až pred deviatou a to sme boli prví, ostatní spolupútnici ešte spali. Predošlý deň nám hospitalero a zároveň starosta Pepo podrobne vysvetlil ďalšiu trasu. Cesta sa točila po pobreží, obchádzajúc vysoké kopce a hory. Sem-tam sa vyskytla „skratka“ typu hore-dole. Po prvých 8 km sme si v nejakom laze dali v bare kávu – obchod síce nemajú, ale bar musí byť všade.

P8281255.JPG

 

Celý tento deň sa niesol v znamení ťažkej pohody. Po niekoľkých km sme sa dostali na križovatku. Zamračená babka z najbližšieho farmárskeho domčeka nás poslala najrýchlejšou „skratkou“ na pláž. Blatistý chodníček chvíľami premenený na potôčik sa kľukatil cez húštiny, bambusový hájik a krížom-krážom. Skratka to istotne nebola. Babka buď nefandila pútnikom, alebo nevedela kam nás poslala.

 

P8281257.JPG

 

Nakoniec sme sa predsa len dostali k moru, aj keď nie zrovna na pláž. Prekrásne pobrežie so skalnými útesmi bolo zamorené mŕtvymi morskými potvorami – a dosť páchli. Ale krásnu scenériu to nenarušilo.

P8281275.JPG

Alberque v Cadavedo bol na konci rozťahanej dedinky. Stredne veľký rodinný dom, správcu nebolo nikde vidieť ani žiadny odkaz. Skupina pútnikov sa stenčila na 5 pešiakov – my a traja Španieli. Väčšina ľudí odbočila do Ovieda a odtiaľ šli inou cestou. Keďže my sme šli cez Gijón a dávali si dlhé denné úseky, stratili sme väčšinu známych tvárí.

V ubytovni sme sa zložili, oprali si veci a tradične sme šli na nákup. Je to pfuj – prídem do obchodu a na nič nemám chuť, všetko mi je prejedené – ryby, syry, džem – nič sa nedá jesť. Kúpili sme si konzervu šošovice s párkami, ale v ubytovni chýbal varič. Tak sme si to zohriali iným spôsobom.

P8281285.JPG

Noc bola ťažká. Síce sme boli v miestnosti len štyria, jeden sa rozhodol predviesť koncert. Jeho chrápanie triaslo mojou posteľou. Nakoniec som to nevydržala a vytočená som sa odsťahovala po polnoci na lavicu do kuchyne. Zvonku zneli ešte do štvrtej zvuky z fiesty.

Ráno som vstala dolámaná. Kým sme vyrazili bolo skoro pol desiatej. Slnko už zvysoka svietilo. Cesta viedla po N-634 alebo krížom cez lesy a polia, stále v blízkosti hlavnej cesty. Ticho sme kráčali, až sme na obed stretli otvorený kostolík, v ktorom práve začínali bohoslužby. Bola nedeľa, pridali sme sa teda k domácim. Potom sme pokračovali v ceste. Zas sme stratili značku a pomohol nám nejaký pán, ktorý kričal na nás z okna. Dorazili sme do čarovného mestečka Luarca.

P8291304.JPG

Ubytovňu sme našli 2 km od mesta, trošku mimo trasy. Ale bola veľká a poloprázdna. Uvarili sme si večeru a spravili nedeľnú pohodičku – teda spánok, nejaké to čítanie (v mojom prípade šlo o turistický slovníček španielčiny) a vínko.

Ďalší deň som s nostalgiou prešla mestečkom Luarca. Bolo také krásne, že mi bolo smutno, keď mi zmizlo z dohľadu.

P8301328.JPG

V starej zrúcanine sme si dali raňajky. Bolo treba sa posilniť, lebo cesta viedla asfaltkou – od dedinky Santiago (už druhé cestou) až po dedinku Villapedre. Tam sme to už nevydržali a dali si grande cafe con leche - veľká káva s mliekom.

P8301331.JPG

Pokračovali sme cez lazy a minidedinky. Staroveké domčeky, krásne obrobené záhradky, lajná na ceste, kuríny...

P8301335.JPG

Cestou sme stretli španielskeho pútnika, pridal sa na kus cesty k nám. Keďže som po španielsky nevedela, tak nič pre mňa. Aspoň som sa odfotila pri nejakom kostole.

P8301339.JPG

Tento deň bol pre mňa psychicky najťažší. Stále putovanie ma už prestalo baviť. Neznalosť jazyka ma obmedzovala. Horúčosť dní vysávala silu. Mala som sto chutí sa už na to vykašlať. Aj keď sem tam sa objavili pozitívne zážitky – ako je aj táto studnička. Je tam napísané – pre Vás, pútnici.

P8301348.JPG

V alberque sa opakoval tradičný postup. Zložiť sa, sprcha, oprať si veci, nákup v meste spojený s obhliadkou lokality, večera, nejaký ten pokec, ak tam boli spolupútnici – a spať.

Ráno sme sa zobudili a vyrazili pred brieždením. Ranné zore zahnali posledné chmúrne myšlienky z predošlého dňa.

P8311354.JPG

Podľa rady španielskeho spolupútnika sme odbočili zo značky a prišli do dedinky Porcía. Keď som blízko pri ceste zbadala prekrásnu pláž, obkolesenú skalnými ostrovmi, zasvietili mi oči. Nádherná, takmer úplne zaliata prílivom. Bolo skoré ráno, dosť chladno a na okolí ani živej duše. Hodila som sa do plaviek a skočila do vody. Až mi dych vyrazilo, ale bol to skvelý pocit. Plávať si sama, pod útesmi.

P8311361.JPG

Voda pôsobí na mňa zázračne. Nálada mi stúpla a duch sa ukľudnil. Po 5 km sme dorazili do mestečka Tapia de Casariego. Na smerovníku sa usídlila kolónia slimákov (asi sa boja výšok, lebo nechcú zliezť, alebo majú snem).

P8311370.JPG

Prekrásne mestečko, tiež postavené na útese a žijúce z cestovného ruchu.

P8311367.JPG

Pôvodne sme si tam chceli len nakúpiť. Ale potreba nájsť toalety nás priviedla do jedného baru. Spojili sme to s kávičkou a keď sme zbadali lacné žemle, plnené mäsom, neodolali sme. Čas podozrivo pokročil, kým sme vyrazili z mesta. V ďalšom laze som odfotila toto, to sa len tak nevidí a netuším, o čom to svedčí:

P8311371.JPG

Popri rozsiahlych plážach a pasienkoch s čiernobielo fľakatými kravkami, sme sa dostali do mesta Figueras.

P8311373.JPG

Nasledoval hlboký záliv, na brehoch ktorého sa nachádzajú tri mestečká – Figueras, Castropol a Ribadeo, tam sme sa chceli dostať. Na križovatke v dedine nás čakal miestny pán a podrobne nám vysvetlil cestu. Cez pár ulíc, potom k diaľnici a k mostu Los Santos – most všetkých svätých – oddeľuje Astúriu a Galíciu. Potom ešte hovoril niečo o liečení otlakov – ale to som už nerozumela. Bol ako anjel, ktorý sa zjavil v pravý čas. Vkročili sme na most a opustili Astúriu, v ktorej sme strávili desať dní.

P8311387.JPG

Ribadeo vyzeralo z diaľky ako krásne mesto – ale sklamalo. Žiadne značenie k ubytovni, na informáciách nemali mapu provincie a neochotná žena na informáciách nám ledva odpovedala. Ubytovňa bola mrňavá stavba pod mostom, kde sa tak-tak zmestilo 12 ľudí. Spoločnosť nám tam robil istý opilec, ktorý nám takmer zjedol večeru.

P8311391.JPG

Prvé dojmy z Galície zachraňovalo len krásne pobrežie, útesy, výhľad cez záliv na Castropol a pekné historické centrum mesta Ribadeo. Napríklad táto budova radnice.

P8311396.JPG

„Mám zhorený nos a páli ma tvár. To slnko je vážne agresívne a tú opaľovaciu blbosť som už zahodila, bola príliš ťažká.“

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?