4. časť: Islares – Güemes – Santander - Polanco

Autor: Mária Hortová | 9.2.2011 o 22:40 | (upravené 5.3.2011 o 21:52) Karma článku: 4,87 | Prečítané:  479x

Ráno nás vítal krásny slnečný deň. Veselo sme sa pustili po ešte prázdnej N-634 do Gurieza. Až na bolesť chodidiel bolo všetko fajn. Popri krásnej pláži, ktorá bola zaliata prílivom a slnko ju postupne oblievalo svojou žiarou.

P8170757.JPG

Obišli sme hlboký záliv spojený s deltou rieky.

P8170760.JPG

Tu sa nám prihodila vtipná vec. El Pontarron de Guriezo, malá osada s pár domami, ktoré mali vlastný spoločný bezpečnostný systém a oplotenie. Potvorská značka si zmyslela, že nám ukáže obchádzku cez hory. Chceli sme sa jej vyhnúť a zaplatili sme za to behom krížom cez osadu, aby sme stihli ujsť cez zatvárajúcu sa bránu na diaľkové ovládanie. Cítili sme sa ako zlodeji na úteku.

P8170765.JPG

Postupne slnko čoraz viac pripekalo, diaľnica sa plnila autami, žalúdok si pýtal raňajky a chodidlá mäkší terén. Proste to chcelo pauzu, prázdne odpočívadlo presne sedelo k želaniu – drevené lavičky a stôl, sardinky, biela bageta (ako inak) a cesnak ako prevencia proti každej pliage. Posilnení sme pokračovali v ceste. Prešli sme dedinkou Liendo, kde vo veľkom opravovali ten kúsok cesty, čo majú. Vyštverali sme sa do nejakého sedla, odkiaľ bol výhľad na kopec podozrivo sa podobajúci Kráľovej holi. A odtiaľ sme sa po usmernení starším milým pánom (priznal sa, že aj on šiel camino ako mladý) dostali až do mestečka Laredo.

P8170770.JPG

Laredo je čarovné mesto, s obrovskou plážou v zálive. Historické centrum je celkom zachované a do mesta sme vošli starovekou bránou. Videli sme kostol Narodenia Pána, kde na tehlovej veži v noci svieti vianočná hviezda. Na druhom konci zálivu sa rozkladá mesto Santoňa, kam sa ale bolo treba preplaviť. Radšej sme pokračovali do ďalšieho mesta Colindres a na druhý koniec zálivu sme sa dostali cez staroveký kovový most. Množstvo rybárov pokúšalo šťastie priamo z mosta, takže sme sa naprekračovali udíc.

most.JPG

Asi sme im nechali aj naše šťastie, lebo od prekročenia mosta sa nám začala lepiť na päty smola – a to nielen tá z rozpáleného asfaltu, ale taká ešte horšia. U žltej značky sme postrehli prudké zmeny smeru bez nejakého dôvodu. Akoby nám chcela ukázať všetky zákutia toho kraja – všetky farmy, lazy, bary, usadlosti, pekné stromy, ermity (pustovne) alebo kostol mimo trasy. Dokonca sa párkrat aj rozdvojila. Hlboko sklamaní a nedôverčiví voči žltej sme opustili osadu Cicero, v ktorej sme videli asi každý dom či maštaľ.

P8170782.JPG

Horšie bolo, že v nohách sme mali už cez 24 km + tie navyše za blúdenie. Bolo už dosť veľa hodín a do najbližšej ubytovne viac než 18 km. Aj nálada utrpela vďaka výsmechu od žltej značky. Nasledujúce kilometre boli teda skúškou tvrdosti zubov, koľko vydržia bez ujmy, keď sú pevne zaťaté. Jediný svetlý moment bolo stretnutie s pútnikom, volal sa Juan Carlos, pri studničke. Ľadová voda na nohy a úsmev spolutrpiacemu na ceste. Po ďalšej etape cesty sa konečne objavila značka s naším cieľovým nápisom – Güemes. Ale to číslo za tým ma rozplakalo. Bolo to asi najhorších 5,5 km za celé putovanie.

P8170787.JPG

Ale keďže všetko raz končí, neskoro večer sme predsa len dokrivkali na kopec nad dedinou kde bola ubytovňa – úplne posledný dom v dedine. Ale tá námaha stála za uvítanie, akého sa nám dostalo. Vítal nás usmiaty Nemec, pomohol nám zložiť batohy, do ruky nám strčil pohár vody a vypytoval sa odkiaľ sme a nechcel veriť, koľko sme ten deň prešli. Potom nám ukázal v rýchlosti ubytovňu, pohnal nás do spŕch, že máme pár minút, o deviatej začína spoločná večera. Množstvo pútnikov sa zišlo pri stoloch, pilo sa vínko, servírovali tri chody – obsluhovali nás členovia komunity, ktorá sa zišla okolo kňaza menom Ernesto Bustio. Fascinovala ma jeho charizmatická osobnosť (kto je som zistila až neskôr z internetu). Zo svojich dvojročných ciest po Afrike a Južnej Amerike si priniesol veľa fotografií a predmetov, ktoré vystavil v spoločenskej miestnosti.

P8180793.JPG

Okrem iného vniesol do kraja veľa noviniek, napríklad solárne panely na pouličnom osvetlení. Nikde inde sme to nevideli, len v tejto dedinke. Aj cely dom ubytovne je postavený úsporne a premyslene, čo sa týka energií a odpadu.

P8180797.JPG

Veselý večer pre nás rýchlo skončil, nevládala som vnímať ani rozhovor pri stole, a to sme tam boli anglicky hovoriaci. Keď som už nevedela ani reagovať na svoje meno, vedela som, že je čas ísť spať. Nohy v kľude boleli ešte viac ako za pochodu. Krátky zápis do denníka z toho dňa je celý o nich.

Ráno sme vyrazili z alberque v Güemes so srdečným prianím „Buen camino“ a s cennou fotkou so šéfom komunity vo foťáku. Po pár kilometroch asfaltky sme došli do osady Galizano, kde sme odbočili a pokračovali chodníčkom po pobreží. Cestička na okraji útesu nás bezpečne viedla, kým pod nami hučalo spenené more a vlny sa rozbíjali o útesy. Ani dážď neubral z krásy scenérie.

P8180800.JPG

Pobrežná cesta prešla do piesočnej pláže. Vyzuli sme sa a nechali nohy oddýchnuť. Mokrý piesok príjemne chladil. Dobehli sme starších manželov z Nemecka, tento rok je už ich štvrtý. Každý rok idú dva týždne, pričom začali od domu. Budúci rok by mali dôjsť už do cieľa. Takýto štýl putovania je medzi Nemcami dosť rozšírený.

P8180807.JPG

Po pár kilometroch po pláži sme nastúpili v Somo na ľoďku, ktorá nás dopravila cez záliv do Santanderu. Počasie sa umúdrilo, slniečko pripekalo. Mesto sme už trošku poznali, keďže sme doň na začiatku prileteli.

P8180825.JPG

Získali sme podrobnú mapu a išli za svojím cieľom – jedlo a kvalitná siesta v tieni. Carrefour a pouličný hot-dog (ojedinelá raritka) v kombinácií s lavičkou na námestí v blízkosti pitnej studničky nám celkom stačili. Tak sme sa zasedeli a prepli na relaxačný režim, že sa nám už ani trochu nechcelo pokračovať v ceste. Rozhodli sme sa nájsť ubytovňu v centre mesta. Práve otvárali, zložili sme sa, uvarili si cestoviny a šli do blízkej katedrály. Veľmi sa mi páčila. Večer sme strávili so Španielom Juan Carlosom, s ktorým sme sedeli v bare a dozvedeli sa od barmanky ďalšie info o ceste. Albergue v Santanderi bol sklamaním aj v tomto ohľade, nevedeli nám podať žiadne informácie, bol preplnený s malou možnosťou vetrať a boli tam len dve WC a na prídavok okolo polnoci sa dohrnul oddiel skautov, ktorým dosť dlho trvalo, kým sa uložili na spánok.

Ďalší deň sme vyrazili pred ôsmou. Hodinu trvalo, kým sme sa vôbec vymotali z mesta. V Santa Cruz sme si dali pauzu v spoločnosti tuláka so psom. Aj na raňajky sme si našli exkluzívne miestočko – kus pola medzi budovami priemyselného parku, ohraničeného z dvoch strán cestou a železnicou.

P8190836.JPG

Podľa rady barmanky sme za mestom Boo zišli zo značky. Cestu sme si skrátili o 10 km, keď sme prebehli cez železničný most ponad rieku. Síce to bol adrenalín, či nepôjde vlak, ale nešiel našťastie.

P8190838.JPG

Bez väčších ťažkostí, s pár radami a usmerneniami od miestnych sme dorazili do osady Polanco.Napriek času siesty nás predsa len niekto vítal. (Vyzerala dosť besne).

P8190847.JPG

Alberque pri hlavnej ceste vyzeral na prvý pohľad ako diera bezďákov, správkyňou je majiteľka neďalekého baru Quint. Dorazili sme prví a čakali, kým uzná za vhodné nám doniesť kľúče. Šomreme na ospevovanú cantabrijskú pohostinnosť, ktorú nevidieť. Ešte sme si skočili do obchodu vzdialeného kilometer a hodinu pri kávičke čakali, kým skončí siesta a mohli sa najesť.

P8190848.JPG

Bola som rada, keď ten pochmúrny deň skončil. Neviem, či to bolo počasím, ale v mojom okolí sa túlal melancholik.

P8190841.JPG

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?