Nasledovalo pár mesiacov naplnených neistotou a opätovným prehodnocovaním tohto plánu. Pochybnosti typu: je to strašne veľa kilometrov, neviem po španielsky, nemám peniaze, štátnice sa nemusia vydariť a čo potom? a podobne boli nakoniec umlčané kúpením leteniek na začiatku júna, čo bolo už dosť neskoro. Na konci júna som si vyslúžila bakalársky diplom a hneď som sa pustila pracovať. Koncom júla som skončila brigádovanie, a potom to všetko začalo.
Cesta do Prahy, kde sme prenocovali a doobeda sa vzniesli nad oblaky. Môj prvý let bol spojený so strachom a rešpektom, ale počasie bolo krásne, leteli sme severne od Álp, takže celý hrebeň tohto krásneho pohoria sme mali ako na dlani. Môj strach rýchlo opadol a pri vystupovaní z lietadla v Madride som sa cítila ako veľká cestovateľka. Keďže let do Santanderu sme mali až nasledujúce ráno, vybrali sme sa pozrieť si hlavné mesto krajiny, v ktorej strávime najbližších pár týždňov.
Klasická španielska siesta, strávená spánkom v parku, pričom v blízkej fontáne si nejaký miestny občan pral nohavice s jarou vo fontáne. Až hlad nás vyhnal z tieňa vysokých platanov, našli sme si obchodík a nakúpené jedlo sme hneď zjedli v najbližšom parku.
Potom sme sa vybrali preskúmať mesto, videli sme kráľovský palác a pár pekných námestí, po ktorých sme sa potulovali až do neskorej noci spolu s množstvom miestnych a turistov.
Fascinoval ma ten ruch na uliciach napriek pokročilej hodine.
V pamäti mi utkvel starší asociál, ktorý si močil nohy vo fontáne, rovno v botaskách. Stálo to za fotku ... a to sme netušili, že po pár týždňoch putovania skončíme veľmi podobne. Noc strávená na podlahe letiskovej haly bola nekonečná. Divoké sny o tom, že sa prvým lietadlom vrátim domov mi odvahy nedodali.
Našťastie to bol len sen a ranné lietadlo nás vyplulo v Santanderi na severe, kde nás vítalo zamračené nebo a poldenné čakanie na autobus do Irúnu.